pondelok 13. augusta 2018

Krátka recenzia: Akoby si kameň jedla (Wojciech Tochman)

Slovenské vydavateľstvo Absynt a jeho reportážna literatúra je dnes už dobre známa. Veľa čitateľov k nej ale bolo sprvu skeptických. Najmä čitateľov ako ja, ktorý v knihách hľadajú skôr literárny, než informačný zážitok. Neverila som, že patria na poličky medzi beletriu. A potom prišla prvá, po nej druhá a tretia. Kým si ich neprečítate, neuveríte, že sa dá napísať niečo tak sugestívne a pohlcujúce, niečo na absolútnom rozmedzí beletrie a publicistiky. Presne také je dielo Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla. Fascinujúca správa o utrpení, ktoré spôsobila len nedávna vojna na Balkáne.

,,V dnešnej Bosne sa nekladú tri otázky: Ako sa má tvoj muž? Ako sa má syn? Čo si robil počas vojny?“

Vojna by mala byť vždy prerozprávaná cez príbehy obyčajných ľudí. Tí totiž poznajú jej pravú podstatu: nič sa ňou nezíska, stratí sa ňou všetko. Vojna na Balkáne je niečo, o čom sa nehovorí dostatočne, napriek tomu, že prebehla relatívne nedávno a jej brutálnosť nemala hraníc. Tí, čo prežili, ostali sami, bez svojich blízkych, ich život nie je nič viac ako prežívanie a jediné, čo si prajú, je aspoň nájsť kosti svojich milovaných, aby ich mohli pochovať. Zatiaľ škrípu po nociach zubami ,,akoby kameň jedli“.

utorok 7. augusta 2018

Literary analysis: Lord of the Flies (William Golding)

William Golding is a Nobel Prize- winning British author. His first novel, The Lord of the Flies was released in 1954. It is set on a deserted island, where the group of school- boys strand after their airplane had crushed. From the novel we know the plane was supposed to carry them to safety as in England a nuclear war had started.

I must admit I didn´t really liked the book from the beggining. The boys acted very childish already from the start and I am still not sure whether their behaviour in the end proves anything. We already know we are primal when we get into the existentional situation and children are obviously even more vulnerable. But as I read more I became sure there is something more hidden in the novel, and for me I needed an interpretation. That is why i tis tought in schools, obviously. It´s considered to be a 20th century classic dystopian novel, sucha s for example Orwells 1984. There´s a lot of references to bible and one of the boys who got killed, Simon, was supposed to be a kind of Jesus inspired character. The island they crush on is an allegory of paradise.


It´s an allegorical novel, as everyhing directly represents something else. Each of the characters represent a certain idea. Ralph, for instance, embodies the civilizing impulse, as he strives from the start to create order among the boys and to build a stable society on the island. Piggy, meanwhile, represents the scientific and intellectual aspects of civilization. At the other end of the spectrum, Jack embodies the impulse toward savagery and the unchecked desire for power and domination. Even more extreme is Roger, who represents the drive for violence and bloodlust in its purest form. Furthermore, just as various characters embody thematic concepts in the novel, a number of objects do as well. The conch shell, which is used to summon the boys to gatherings and as a emblem of the right to speak at those gatherings, represents order, civilization, and political legitimacy. Piggy’s glasses, which are used to make fire, represent the power of science and intellectual endeavor. The sow’s head in the jungle, meanwhile, embodies the human impulse toward savagery, violence, and barbarism that exists within each person.

pondelok 30. júla 2018

Rozbor diela: Příliš hlučná samota (Bohumil Hrabal)

Ak je niečo príliš hlučné, tak je to samota. Ale hlavný hrdina našej novely Příliš hlučná samota od Bohumila Hrabala nie je nikdy osamelý, on je len sám (aby mohol žiť s myšlienkami v zaľudnenej samote). Čo sa ale stane, keď mu jeho myšlienky, ktoré si starostlivo ukladal do zlisovaných balíkov papiera a cucal z vyradených kníh, nová éra brigády socialistickej práce vezme?

,,Třicet pět let pracuji ve starém papíře, a to je moje love story. Třicet pět let lisuji starý papír a knihy, třicet pět let se umazávám literami, takže sa podobám naučným slovníkúm, kterých jsem za tu dobu vylisoval jistě třicet metrákú, jsem džbán plný živé a mrtvé vody, stačí se maličko naklonit a tečou ze mne samé pěkné myšlenky, jsem proti své vúli vzdělán, a tak vlastně ani nevím, které myšlenky jsou moje a ze mne a které jsem vyčetl, a za těch třicet pět let jsem se propojil sám se sebou a světem okolo mne, protože já když čtu, tak vlastně nečtu, já si naberu do zobáčku krásnou větu a cucám ji jako bonbon, jako bych popíjel skleničku likéru tak dlouho, až ta myšlenka se ve mne rozplývá tak jako alkohol, tak dlouho se do mne vstřebává, až je nejen v mým mozku a srdci, ale hrká mými žilami až do kořínkú cév.“


Novela sa odohráva na prelome konca 2. svetovej vojny a nástupu socialistickej éry. Hanťa pracuje so starým lisom na papier a popri tom mu do jeho pivnice hádžu plno kníh, ktoré boli z takých či onakých dôvodov zakázané. Jedného dňa však postavia novú fabriku na lisovanie papiera a Hanťa so svojim lisom už viac nie je potrebný... Novela je napísaná sonátovou formou, tak, ako býva hudba. To neustále sa opakujúce ,,už třicet pět let pracuji ve starém papíře...“ alebo ,,nebesa nejsou humánní...“, nasleduje rozvedenie témy a opätovné zopakovanie. Toto opakovanie tiež naznačuje Hanťovu túžbu ostať samým sebou, aj keď okolnosti okolo neho sa neustále menia. Už v úvode, kedy Hanťa hovorí, že on si naberá vety do zobáčiku, sa prirovnáva ku kuriatkam, ktoré neskôr prirovnáva ku knihám, konkrétne zaobchádzanie s nimi v továrni. To neboli knihy alebo kurčatá, to boli veci, ktoré treba roztrhať, zavesiť, zničiť. Nič viac. Knižka  pôsobí ako dlhý monológ, ktorý s nami Hanťa vedie, a to sa Hrabalovi podarilo úžasne, akoby som čítala Hanťove myšlienky presne tak, ako sa mu vynorili v mysli, trošku nesúrodé ale v tomto svete dávajúce perfektný zmysel. Rozprávanie je sčasti aj retrospektívne, keď nám Hanťa hovorí o svojich dvoch láskach, Mančinke a cigánke Ilonke. Ilonka za ním chodí každú noc, no jednu noc nepríde. A to už vieme, že ju niekto videl, ako nastupuje na vlak, a odviezli ju nikam inam, ako do koncentračného tábora.

utorok 24. júla 2018

Rozbor diela: Nesnesitelná lehkost bytí (Milan Kundera)


Nietzschova filozofia Večného návratu hovorí o živote, ktorý sa bude večne opakovať, teda každé naše rozhodnutie, každá udalosť v našich dejinách, stále dookola a dookola... No náš život sa neopakuje. Všetko, čo urobíme, každé naše rozhodnutie sa udeje len raz. Práve to je myšlienka, ktorá nás často desí. ,,Einmal ist keinmal“, raz je nikdy. Spisovateľ Milan Kundera svoj román Neznesiteľná ľahkosť bytia otvára práve touto myšlienkou. Každý z nás žije len raz, a teda náš život nemá žiadnu tiaž pretože v konečnom dôsledku nijako nezaváži. Je ľahký. A teda bez väčšieho zmyslu. Pre starogréckeho filozofa Parmenida bola ľahkosť pozitívna, tiaž negatívna. Ale je pre nás takáto ľahkosť naozaj ľahká? Dokážeme sa zmieriť s absolútnou nezmyselnosťou a ľahkosťou nášho života?


Postavy v Kunderovom  románe trpia chorobou, ktorú nazval neznesiteľná ľahkosť bytia, teda neznesiteľnosť ľahkosti nášho bytia. Už šieste Kunderovo dielo, ktoré bolo označené aj za akýsi ,,vykalkulovaný bestseller“. Je tomu najmä preto, že hlavnú vrstvu tvorí príbeh lásky, večná téma. Zároveň ale Kundera žije už niekoľko rokov v exile a vie, aké malé je povedomie ľudí vo svete o komunizme. Do pozadia preto vkladá akúsi ,,encyklopédiu komunizmu pre začiatočníkov“. Román je zasadený do Československa na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia. Približne v polovici románu, v roku 1968, dochádza k sovietskej okupácii a tzv. ,,normalizácii“. Príchod Rusov je v knihe znázornený ako odplavenie sa farebných lavičiek po Vltave. Dalo by sa povedať, že román má 3 vrstvy: ľúbostnú, politickú a literárnu. Politickou teda nazvime encyklopédiu komunizmu.

streda 18. júla 2018

Witold Szablowski: Tancujúce medvede / Kiežby Stalin mohol žiť večne...

Bývalý východný blok.


Rok 1989, kedy totalitné režimy popadali ako domino.


Bulharsko, Chorvátsko, Poľsko, Estónsko, Albánsko, Macedónsko, Grécko... Aj dnešná stále socialistická Kuba. Myslíte si, že všetky tieto krajiny sú ako Slovensko? Že na socializmus už viac menej zabudli a budujú demokratický, kapitalistický štát?


Autor Witold Szablowski ich vidí ako Tancujúce medvede. Celý život žijú v zajatí a sloboda je pre väčšinu z nich utrpením.

Pretože tu stále počuť slová ,,Kiežby Stalin mohol žiť večne...“

V poslednej dobe ma začali omnoho viac lákať práve balkánske štáty, svojou kultúrou, jedlom, štýlom života. Preto som si vlastne túto knihu aj vybrala. Ako pre re veľa čitateľov som si celkom prirodzene vybrala knihu z vydavateľstva Absynt. Dôkaz, že na Slovensku existujú kvalitné vydavateľstvá na európskej úrovni.