nedeľa 27. januára 2019

Doris Lessing- The Grass is Singing ; Výnimočný príbeh Afriky a Británie

Príbeh odohrávajúci sa v Južnej Rhodesii (dnešné Zimbabwe), obraz Africkej prírody v kontraste s utrpením ľudí, ktorí tu žijú. Román, ktorý bol nezvyčajným zážitkom. Hoci je prostredie, v ktorom sa odohráva samo sugestívne, najväčšiu živostnosť majú vždy postavy: vytvorené tak živo, hlboko, reálne.

Mary je žena, ktorá nenávidí prírodu a všetko s ňou spojené. Až do chvíle, kedy ju spoločnosť privedie k tomu, že by sa mala vydať, ju to ani nenapadne. Nie je to však žena, ktorá vie, ako žiť život, hoci sa tak najprv môže zdať. Pod tlakom spoločnosti si vezme prvého muža, ktorý ju neodpudzuje, vydá sa zaňho a presťahuje sa z mesta na farmu. Až do poslednej chvíle však premýšľa o dni, kedy sa vráti do mesta a bude opäť žiť život, ako predtým.

Príbeh vraždy Mary (Márie), bielej ženy žijúcej v Afrike; jej čierneho sluhu Mosesa (Mojžiša), miestneho, ktorý ju zavraždil. 

V prvej kapitole sa dozvieme koniec, 

ďalej celý príbeh, ktorý k nemu viedol. 
Nepýtame sa ,,Čo sa stalo?"
Ale ,,Ako a prečo sa to stalo?"


Doris Lessing je britská spisovateľka. Jej rodičia boli Briti, narodila sa však v Iráne a až do svojich 30 rokov žila v Južnej Rhodesii (Southern Rhodesia)- bývalá britská kolónia v Južnej Afrike, dnešné Zimbabwe. Tu sa odohráva aj jej prvý román The Grass is Singing. Priniesla ho so sebou do Londýna, kde sa v roku 1949 presťahovala. V roku 2007 získala Nobelovu cenu za literatúru.

Južná Rhodesia bolo miesto, kam sa mnoho Britov v tej dobe sťahovalo, aby zbohatli. Kúpili tu pole a miestny na ňom za malé peniaze pracovali. To je aj prípad Dicka Turnera, až na to, že jemu sa zbohatnúť nikdy nepodarilo. Nikdy nedokončí to, čo začne, no farmu a prírodu miluje. Až tak, že napriek tomu, že už nemá čo dať do úst a jeho žena Mary tu zošalela, nechce odísť do mesta.

1. Nadradenosť vs. podradenosť, rasová diskriminácia, hierarchia a autorita


Jednou z hlavných tém, ktoré autorka rozoberá, je vzťah bielych a čiernych. Dej sa odohráva v čase, keď boli čierni stále otrokmi bielych, Južná Rhodesia bola britská kolónia. Mary nikdy nevidela černochov ako ľudí, boli pre ňu zvieratá; ich dotyk bol pre ňu odporný. A takto sa niektorí ľudia cítia aj dnes, nie len voči čiernym. Neviem, či je to naša všeobecná ľudská vlastnosť: vždy sa nad niekoho povyšovať. Aspoň je to dnes vo väčšine krajinách aspoň právne v poriadku; vtedy mohli černocha zastreliť, a dostať pokutu pár libier.
Neskôr sa však situácia otočí; pripadalo mi to trochu ako hra, kedy sa občas pozeráme na situáciu z Maryinej strany, inokedy z Dickovej, inokedy zo strany ich suseda Charlieho Slattera, nakoniec zo strany Mosesa...


2. Manželstvo: bolo to manželstvo?


V jednom z rozhovorov Doris povedala, že to nebolo manželstvo. Nemilovali sa, nikdy, ani na začiatku, nemali deti. Kniha pojednáva aj o tom, ako Mary k manželstvu dohnali ľudia okolo, jej priatelia, ktorí si však nevedeli predstaviť ženu, ktorá sa v 30 a neskôr nevydá. Stala by sa z nej stará dievka, a to sa nenosilo. Dnes už táto téma nie je až tak aktuálna, hoci ľudia majú stále predsudky. Dnes sa na nás našťastie už nikto nepozrie a nepovie si: ,,Ah, pozri, má 25 a ešte nie je vydatá!"


3. Ženskosť, sexualita, materinskosť



Najviac myšlienok a strán je venovaných práve Mary. Ona je dôvod, prečo by ste si knihu mali prečítať. Bola reálna, možno až priveľmi. A pritom odo mňa samej tak odlišná. No naozaj, hoci som s ňou takmer nikdy nesúhlasila, súcila som s ňou, pochopila som ju. Sme s ňou až do chvíle, kedy zošalie...




Kniha ani Doris nemajú nič spoločné s feminizmom, no zároveň je o žene a jej pohľade na svet; takže ak sa vám páčia autorky ako Elena Ferrante, je to výborná voľba. Každopádne vám odporúčam prečítať si ju; Lessing túto knihu napísala ako 25- ročná. Je to neuveriteľné, výnimočná, vynikajúca a veľmi intelektuálna kniha.

S láskou, A.

Ak si ju prečítate a zaujala vás, pozrite/ vypočujte si určite aj:

Podcast BBC Book Club- Interview with Doris Lessing on The Grass is Singing
The First Page with Thomas C. Foster: THE GRASS IS SINGING by Doris Lessing
Mary´s sexuality in the Grass is Singing
Romeo and Juliet in The Grass is Singing
Doris Lessing- White mistresses and menservants (2/26)

nedeľa 20. januára 2019

Zo 196 krajín na svete som prečítala knihy z... 13

Článok je inšpirovaný projektom, ktorý sa nazýva A Year of Reading the World (vo voľnom preklade a význame niečo ako rok čítania kníh z celého sveta). Autorkou je Ann Morgan, Britka, ktorá sa rozhodla, že za rok prečíta jednu knihu z každej krajiny na svete. Blog, na ktorý všetko zaznamenala sa nazýva https://ayearofreadingtheworld.com. Vystúpila tiež so svojím Ted Talkom.
Na blogu je list všetkých krajín a kníh, ktoré z nich prečítala.

Pozrela som sa na jej list a vypísala som krajiny, z ktorých som niečo prečítala aj ja. Zo 196 krajín som si ich vypísala...

Slovensko
Česko
Nemecko
Poľsko
Rusko
Spojené štáty americké
Kanada
Veľká Británia
Írsko
Francúzsko
Taliansko
Rumunsko
Švédsko

...13.



Keď sa pozerám na to číslo, je mi smutno; v hlave sa mi miešajú slová ,,Aká škoda, koľko krajín, ako málo toho viem."

Číslo, ku ktorému som prišla ja ma veľmi zarazilo. Sama som sa pokladala za čitateľku, ktorá rada číta knihy z rôznych krajín, iných autorov ako len anglických; nakoniec sú to najviac talianski a francúzski autori; na Slovensku krajiny, z ktorých sa po Anglicku/ Amerike prekladá najviac.


Je rok 2019 a hranice krajín a kultúr už nie sú také priepastné ako v minulosti a aj tak, nemáme ani poňatie o živote mimo našich ,,vybraných krajín". Výhoda je vedieť po anglicky. Ale keď sa zamyslím nad tými, ktorí po anglicky nevedia, ich výber z prekladovej literatúry je naozaj oklieštený. No a ja čo po anglicky viem a tiež, až do teraz som čítala knihy z 13 krajín... Takže vlastne na čo mi to je, že áno.

Neviem urobiť to, čo urobila Ann. Urobila by som to veľmi rada. Ale 196 kníh za rok popri škole a živote jednoducho neprečítam. Čítam z radosti a nenútim sa do toho, keď sa mi nechce. No aj tak som sa rozhodla dať si záväzok. Aby som bola tou čitateľkou, ktorou chcem; človekom, ktorým byť chcem. Musím prestať byť tak uzavretá v tomto mojom ,,európskom svete"- svet, ktorý je najviac ovplyvnený anglickou a americkou kultúrou. Chcem spoznať svet aj inde.

Čo s tým urobím?

Každá druhá kniha, ktorú budem čítať v roku 2019, bude z krajiny, z ktorej som ešte žiadnu knihu neprečítala.



Pre mňa najlepšie riešenie, keďže nepopieram- je veľa úžasných kníh aj z krajín, ktoré už poznám. A striedať ich mi dá čas si vždy nejakú ,,neznámu knihu" nájsť. O tom, čo čítam a čo sa chystám čítať ďalšie by som preto chcela vždy napísať krátky článok ešte predtým, ako uverejním recenziu.

A prečo vám to vlastne píšem? Bola by som totiž veľmi rada, keby ste sa aj vy inšpirovali a pridali ku mne. Môžeme sa tak navzájom inšpirovať knihami, ktoré sú menej známe, ale stoja za to prečítať ich už len preto, aby sme spoznali svet aj inde.
Nad komodou mi visí mapa sveta a ani sa neodvážim zaškrtať, ktoré krajiny si viem predstaviť. Bolo by to tak málo, tak málo...

Pozrite sa na svoju pomyselnú knižnicu (všetko, čo ste prečítali, nie len to, čo máte na poličke). Koľko krajín na nej máte? 

S láskou, A.

piatok 11. januára 2019

10 najlepších kníh, ktoré som prečítala v roku 2018

V roku 2018 som mala šťastie na skvelé knihy, za čo určite vďačím aj tomu, že sledujem blogy a aj vlogy (tie len zahraničné bohužiaľ, máte nejaké tipy?), ktoré majú podobný vkus na knihy ako ja. Prečítala som za rok asi 50 kníh a vybrala som 10, ktoré boli pre mňa tie najlepšie! Zoradila som ich podľa toho, ako sa mi páčili, no skôr preto, že je to zábavné, ale každá by mohla byť kľudne aj prvá... :) 


10.

Malá knižka, ktorá bola niečo na pomedzí poézie a prózy. Najviac ma na nej nadchla experimentálnosť a originálnosť vyjadrenia, to, ako opísala pocit zo straty niekoho veľmi blízkeho. Viem, že veľa ľuďom by mohla pomôcť a je to snáď najoriginálnejšia kniha, ktorú som tento rok prečítala.

Celá moja recenzia.


9.

Leto som veľa času trávila v Prahe a preto som sa rozhodla objaviť aj niektorých českých autorov. Nakoniec som prečítala dvoch a ani s jedným som nešliapla vedľa. Príliš hlučná samota je príbeh Hanťu, ktorý už ,,třicet pět let pracuji ve starém papíře, a to je moje love story. Třicet pět let lisuji starý papír a knihy, třicet pět let se umazávám literami, takže se podobám naučným slovníkúm, kterých jsem za tu dobu vylisoval jistě třicet metrákú, jsem džbán plný živé a mrtvé vody, stačí se maličko naklonit a tečou ze mně samé pěkné myšlenky, jsem proti své vúli vzdělán, a tak vlastně ani nevím, které myšlenky jsou moje a ze mně a které jsem vyčetl..." Čo sa stane, keď mu jeho myšlienky, ktoré si starostlivo ukladal do zlisovaných balíkov papiera a cucal z vyradených kníh, nová éra socialistickej brigády vezme?!

Ak vás zaujala, prečítajte si aj môj rozbor!


8.

(sl. preklad Súmrak dňa)
Príbeh Stevensa, anglického komorníka 20. storočia, obdobie, kedy nad týmto povolaním už zapadá slnko... Príbeh o zachovaní si dôstojnosti, o tom, čo nás to stojí, o Anglicku a anglickej mentalite. Krásny jazyk, knižku som čítala v origináli, takže neviem povedať, aký je preklad, ale v angličtine bolo najkrajšie to, ako sa aj s nami Stevens rozprával jeho typicky zdvorilým spôsobom.


7.

Román, v ktorom sú postavy stratené a osamelé; ako prvočísla. Vždy sa k niekomu len približujú, no nikdy k nikomu naozaj nepatria... Naozaj krásny psychologický román, príbeh tých, ktorý sa nikdy nevysporiadajú so životom a ich pocitom stratenosti v ňom; geniálny pohľad do myslenia.
,,Chcelo sa mu povedať, že sa rád učí, lebo to môže robiť sám, lebo všetko, čo študuje, je už mŕtve, studené a dávno prežuté. Chcel povedať, že všetky strany učebníc majú rovnakú teplotu, že ti dajú čas vybrať si, že neublížia a ani ty nemôžeš ublížiť im. No mlčal."

Moja celá recenzia.


6.

Prvá kniha, vďaka ktorej som sa začítala do reportážnej literatúry of Absyntu. Vďaka nej som sa dozvedela o poorisme, keďže táto knižka nás tak pomyselne vezme na ,,tour de chudoba" do Filipín. Veľmi sugestívna a na nič z nej nezabudnete.

Moja celá recenzia.


5.






Postmoderna je fascinujúca a ak neviete čo to je, táto kniha je jej zosobnením. Príbeh je o tebe. Hlavná postava si ty, Čitateľ, a práve začínaš čítať nový román od Itala Calvina Keď cestujúci jednej zimnej noci...
Kniha o čítaní kníh, o živote čitateľov.

Moja celá recenzia.


4.

Ani neviem, ako opísať genialitu tejto knihy; pretože taká naozaj bola. Nietzschova filozofia Večného návratu hovorí o živote, ktorý sa bude večne opakovať, teda každé naše rozhodnutie, každá udalosť v našich dejinách, stále dokoola a dookola... No náš život sa neopakuje. Všetko, čo urobíme, každé naše rozhodnutie sa udeje len raz; práve to nás ale často desí. ,,Einmal ist keinmal", raz je nikdy. Myšlienka, ktorou je tento román otvorený a celý presiaknutý. Hlavné postavy, Tereza, Tomáš a Sabina, sa snažia s touto nesnesitelnou lehkostí bytí vyrovnať, a Kundera na ich pozadí vytvoril akúsi ,,encyklopédiu komunizmu pre začiatočníkov".

Prečítajte si celý môj rozbor diela.


3.

Anglicko v dobe beatnikov a hipisákov: 60. roky v Bristole a Stella; jej život od chvíle, kedy ako malé dievča žije s mamou až do chvíle, kedy má 50 rokov a sama je mamou 3 detí. Niečo na rozmedzí tzv. domácej fikcie (veľa prania, starania sa o deti a žehlenia) a veľkej, hlbokej drámy odohrávajúcej sa medzi riadkami. A mňa očarila.

Celá moja recenzia.


2.

Kniha, o ktorej doteraz neviem napísať recenziu. Som si ale istá, že ju mnohí z vás čítali a vlastne hovorí sama za seba. Príbeh dvoch priateliek, Eleny a Lily, na pozadí Neapol a... Naozaj neuveriteľne výborne, geniálne napísané.


1.

(sl. preklad Búrlivé výšiny)
Áno, áno, ako prvú som musela dať moju tohtoročnú lásku a nie, nikdy predtým som ju neprečítala... Wuthering Heights. Takisto som o nej doteraz nedokázala napísať recenziu a dať do slov všetko, čo o nej chcem povedať, je pre mňa sakramentsky ťažké!
,,If I were in heaven Nelly, I should be extremely miserable." 
,,Nelly, v nebi by mi bolo strašne."
Snáď sa mi niekedy podarí slovami opísať všetko, čo chcem, zatiaľ vám len poviem, že je geniálna (iné slovo som zatiaľ na jej opísanie nenašla...).



Dúfam, že ak sa rozhodnete si ktorúkoľvek prečítať, nebudete sklamaní; úprimne si myslím, že sú to tie najlepšie knihy. A ak ste niektorú z nich čítali, určite mi napíšte, či so mnou súhlasíte!

 A tiež mi napíšte, ktoré knihy boli tie vaše naj (ak ste napísali článok, bude super, ak mi napíšete link naň, tieto články mám veľmi rada!).

S láskou a veľa pozdravmi, A.

utorok 8. januára 2019

Truman Capote: Raňajky u Tiffanyho // Holly Golightly, žiariaca hviezda americkej beletrie...

Rok 1940, New York. Druhá svetová vojna vládne takmer celému svetu. Ale počkať... bolo to tak naozaj všade?

Martini! Večierky! Krásne dievčatá, začínajúce hviezdy, reklama, ktorú Amerika vytvára dodnes! Drahé obchody, bary, obchod u Tiffanyho...
 ...a Truman Capote, ktorý svojím ostrým dôvtipom živo zachytáva túto nepokojnú, pochabú éru v dejinách Ameriky.




To je Holly Golightly, hlavná hrdinka, áno, presne tá, mestské dievča do strapatými blonďavými vlasmi, v šik čiernych šatách, čiernych slnečných okuliaroch, s croissantom a kávou v ruke, v tele Audrey Hepburn, raňajkujúca pred výkladom obchodu u Tiffanyho.

Býva v byte, ktorý je po všetkých večierkoch presiaknutý Martini, robí spoločnosť bohatým biznismenom a diplomatom, príležitostne si zarába tým, že vo väzení odovzdáva správy bývalému drogovému dílerovi. Kufre má vždy zbalené, jej kocúr nemá meno, ale keby len našla miesto, kde by sa cítila ako doma, kde by sa cítila tak, ako u Tiffanyho, určite by ich vybalila a kocúra by pokrstila...

Rozprávačom je Paul, Hollyin sused, ktorý sa stane jej „jediným priateľom“. Je to začínajúci spisovateľ, ktorý nám tento príbeh vlastne napísal... Je to sám Capote? Možno. Veľmi zaujímavá postava sama o sebe, nevieme o ňom veľa, všetko môžeme dedukovať len z jeho rozprávania a správania sa.

A aký je koniec? Krásny, smutný... Samozrejme vám to neprezradím, ale poviem len, že sa mi veľmi páčil, a vďaka nemu som si naozaj zamilovala Paula.



Ale je román, alebo skôr tiež novela, ktorú mi príbeh aj nálada veľmi pripomínali... Ktorú? Veľkého Gatsbyho of F. S. Fitzgerald. V oboch prípadoch nám príbeh rozpráva muž, ktorý nebol hlavnou, alebo povedzme najzaujímavejšou postavou. Takisto to bol niekto, kto sa dal identifikovať ako spisovateľ. Oba príbehy sa odohrávajú v Amerike, akurát Fitzgerald popisuje americkú spoločnosť tesne po prvej svetovej vojne, Capote cez druhú.

A to, že Holly nemala hrať Audrey, ale Marilyn Monroe? Že sa na to Audrey ani podľa samotného Capoteho nehodila? Ťažko na to odpovedať... Mne sa Audrey v tejto úlohe páčila. No najmä mi pripadá, že dnes už jej postava v čiernych šatách taká ikonická, že predstaviť si v nich niekoho, hocikoho iného, zdá sa mi nemožné. Možno kým sa ten film nakrútil, ešte bola táto diskusia na mieste, ale dnes, po toľkých rokoch, už je to ako hovoriť, že Holly nevyzerala ako Holly, jej tvár sa nehodila jej charakteru. 
A čo, nebýva to tak vlastne stále?! 
Vo filme bude postava vždy o niečo iná, ako v knihe. Treba to zobrať tak, že je to inšpirované, ale vždy to bude niekto iný. Preto ľudia stále chcú prečítať „tú knihu“. A „tá kniha bola lepšia“.


Túto recenziu som chcela napísať najmä preto, že sa mi novela naozaj páčila, prišla mi zábavná, smutná a zároveň šťastná a motivujúca. Zamilovala som si snáď každú jednu postavu, pretože do každej Capote vdýchol toľko života... 
Tak isto je zaujímavá z pohľadu prostredia... 
Jednoducho bola skvelá. 
Plus by som vám poradila prečítať si ju v angličtine aj keď trebárs nieste ešte tak sebavedomý v jazyku, pretože nie je písaná ťažko, je tam veľa dialógov a menej opisov a učite vám pomôže si angličtinu o niečo zlepšiť. 

Tak to je všetko. Dúfam, že sa vám tiež tak páčila alebo ak ste ju nečítali, tak si ju prečítate a určite mi dajte vedieť, čo ste si mysleli. 

S láskou, Alžbeta.

štvrtok 3. januára 2019

Donatella di Pietrantonio: Tá, čo sa vracia // Mesto a hory, dve matky a dve dcéry

Téma, ktorú kniha rozoberá je sugestívna a provokatívna. Dievča, skôr ešte dieťa, ktoré od malička vychovávajú jej príbuzní žijúci v meste, je odrazu nútené vrátiť sa k svojim biologickým rodičom žijúcim v horách, bez poriadneho vysvetlenia, bez poriadnej rozlúčky. Čo sa stalo? Ako dokáže žiť s ľuďmi, ktorých vôbec nepozná, životom, ktorý vôbec nepozná? Jej biologická rodina je jej absolútne neznáma, no dielo nám akosi hovorí, že isté puto sa nikdy nepretrhne.

Motív je inšpirovaný reálnymi udalosťami, bolo vraj celkom bežné, že sa rodiny v Taliansku vzdali jedného svojho dieťaťa a dali ho bohatším príbuzným, ktorí nemohli mať deti.


Rozdiel medzi dvomi matkami, tou pri mori a tou v horách, je založený na kontraste: matka v meste sa o svoju dcéru stará s láskou a precíznosťou, zatiaľ čo matka v horách sa o svoje deti nezaujíma, vychováva ich bitkou. No matka v meste sa svojho dieťaťa dobrovoľne vzdá a matka v horách mesiace plače a chodí v čiernej farbe. Zdá sa však, že tento rozdiel sa vytratí po zblížení Arminuty (v preklade niečo ako Tá, čo sa vracia/ Navrátilka z českého prekladu) s jej vlastnou sestrou Adrianou.

,,Bola som Arminutou, tou, čo sa vrátila. Hovorila som iným jazykom a už som nechápala, ku komu vlastne patrím. Závidela som spolužiačkam z dediny a dokonca aj Adriane nespochybniteľnosť ich matiek."

Väčšinou si ako prvé na knihe všímam jazyk. Neviem po taliansky a neviem si prečítať originálnu verziu, a teda neviem uznať, či bola kniha preložená dobre alebo nie, ale niektoré vety boli naozaj hrozné. Akoby bol často úplne pomiešaný slovosled, trpné príčastia sa neustále opakovali a celé sa to zasekávalo na slovách. Na internete som čítala aj iné recenzie, ktoré to podotkli a tak neviem, čo si myslíte vy? Ako sa čítala vám?



Je to veľmi krátka kniha, takže som nemala problém ju prečítať dokonca aj napriek občasným zádrhelom. Z Arminuty mi ale niečo chýbalo, akoby som stále videla len jednu jej stránku. Vedeli sme, že chodí do školy a veľa číta, ale jej myšlienky v knihe neboli venované ničomu inému ako vzťahom. Jednoducho mi tam niečo, ešte nejaká jej dimenzia chýbala.

Incest, ktorý bol naznačený na začiatku, bol vyriešený veľmi skoro, ale nechcem vám nič prezrádzať, ak ju ešte len budete čítať. Autorka to načala, bolo to zaujímavé, ale nič z toho veľmi neostalo. Možno to tak trochu bolo so všetkým...

Aby som spomenula tú podobnosť alebo snáď príbuznosť so spisovateľkou Elenou Ferrante, o ktorej všetci hovoria. ,,Áno, áno, sú si podobné". Ale nie až tak s Neapolskou ságou, možno ak zopár motívmi. Skôr s Eleninými kratšími knihami, no pokiaľ ide o tie, nechcem ich až tak porovnávať, nevedela by som to. Podobajú sa, ale zároveň sa zas až tak nepodobajú, určite ale nebudete z Donatelly sklamaní, ak sa vám Zraňujúca láska, Dni opustenia alebo Temná dcéra veľmi páčili.


Prečítať sa dá, no možno by som na vašom mieste skúsila český preklad... Určite oceňujem motívy aj myšlienky a som si istá, že sa v nej dá nájsť niečo viac, snáď viac ako som našla ja. Možno ju trochu podinterpretúvam (je to reálne slovo?) kvôli tým vetám, kvôli tomu prekladu. 

Nakoniec nemôžem povedať nič viac, ako že kniha nebola zlá. Predstavte si ďalekohľad, ktorý má trochu špinavé sklá, ale pozeráte sa cezeň na nádherný východ slnka...

S láskou, Alžbeta.