štvrtok 17. mája 2018

Ivana Dobrakovová vo francúzskom Bellevue // recenzia

Ivana Dobrakovová je súčasná slovenská spisovateľka, ktorú som si vybrala preto, že práve ona preložila celú Neapolskú ságu od Eleny Ferrante. Vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo anglického a francúzskeho jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a teraz žije v Taliansku, v Turíne. Bellevue je jej druhý román. Sama vraví, že je v ňom veľa z jej života, keďže v ústave Bellevue chvíľu naozaj pracovala.


Blanka je mladé 19-ročné dievča, ktoré sa na leto rozhodne odísť na dobrovoľnú prácu do Marseille, do ústavu pre telesne postihnutých ľudí Bellevue. Chce si precvičiť francúzštinu ale za malú chvíľku sa dozvedáme, že Blanka trpí psychickou poruchou a nie je schopná zvládať svoje vlastné pocity. Trpí niečím ako mániodepresívna porucha alebo ona to nazýva skôr depresia, a udalosti okolo nej nám popisuje svojimi očami.


Úprimne som mala z knihy tak zmiešané pocity, ako sa mi stáva málokedy. Veľmi som si priala ju už nečítať, ale skôr mať ju dočítanú, nechcela som ju prestať čítať, pretože som myslela, že tam predsa musí byť ešte niečo viac. No veľmi nebolo.

To bol hlavný problém, v knihe sa stále len opakovali tie isté motívy, ten istý vnútorný monológ, znova a znova.

Blanka je prototyp nespoľahlivého rozprávača, nevieme, ako to v Bellevue naozaj vyzerá, pretože ona má naozaj veľmi skreslený pohľad. Autorka povedala, že sa snažila podať psychickú chorobu zvnútra, z pohľadu toho chorého človeka, čo sa jej podľa mňa aj podarilo, hoci niekedy mi pripadala ako len detský a nevyrovnaný človek. Ale keďže som už o depresii aj o bipolárnej poruche už čítala niečo predtým, mnoho vecí bolo podobných. Jediné, s čím som mala väčší problém bolo možno znázornenie strachu zo smrti pri depresii. 

Celkovo má kniha veľmi rozrušujúci nádych a jej čítanie nie je veľmi príjemné, ale predpokladám, že to bol jej zámer.

Štýl písania však nebol zlý, vety sú skôr dlhé a majú istý rytmus, ktorý vás núti čítať ďalej, alebo skôr nechať sa unášať ďalej. Práve tento štýl písania ma núti prečítať si predsa len aj inú jej knihu, hoci ma táto až tak neohromila.

  • si chceš prečítať niečo zo súčasnej slovenskej tvorby
  • ťa zaujíma ako to môže vyzerať vnútri mysle psychicky chorého človeka
  • chceš vidieť svet iným pohľadom


,,...to nič, o tom som predsa čítala v sestriných psychiatrických knihách, nutkavé myšlienky, ako keď máte chuť povedať tehotnej kamarátke, že ju kopnete do brucha, vášnivému milencovi, že ho má malého, rozčúlenému zamestnávateľovi, že tomu prd rozumie, každému občas napadne nejaká zvrátenosť, to nič neznamená, sestra vždy hovorí, prosím ťa, obsedantno- kompulzívna porucha, kto už dnes nezarovnáva knihy na poličke a desaťkrát nekontroluje, či dobre zamkol dvere, pozri sa na to takto, kým ťa neprenasledujú fekálne predstavy..."

Moje hodnotenie: 2 a pol 


Čítali ste niektorú Ivaninu knihu? Aké iné knihy o psychických chorobách poznáte, čo by ste mi odporučili?

S pozdravom
Alžbeta :)

Vydalo vydavateľstvo MarenčinPT v roku 2010, počet strán 240.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára