štvrtok 7. júna 2018

Nemôžeme ich posudzovať, mohli by totiž odpovedať: Živíš nás ty, že sa na to pýtaš? // Eli, Eli // Wojciech Tochman


Keď sa pozrieme na tieto fotografie, čo nám ponúkajú? 

Hľadieť týmto ľuďom priamo do očí. 

Bez priamej konfrontácie. Cez papier, pohodlne, jednoducho. 
Bez opýtania, bez dohody.

Beztrestne.


Komu toto fotografovanie slúži? Je to naozaj pre naše alebo ich dobro mať túto možnosť hľadieť na ich životy takto zdiaľky? Bez toho, aby aj ten druhý mal takú istú možnosť ako my...


Knižka Eli, Eli sa radí do kategórie reportážnej literatúry. Autor Wojciech Tochman nás v nej zoberie do pre nás tak vzdialenej krajiny a najmä kultúry Filipín. 
Vyberá sa sem na tzv. poorism, tour de chudoba, kedy vás sprievodca, ktorý často žil alebo stále žije (no aspoň sčasti sa dostal preč) v najchudobnejších kútoch sveta s týmto miestom a jeho obyvateľmi dôverne zoznámi. Samozrejme to nie je zadarmo. Filipínčan Edwin N. nám predstavuje pohľad na Onyx, chudobnú časť hlavného mesta Manila, ktorá je rozdelená na tých, ktorí chodia do veľkých nákupných centier a tých, ktorí spia na cintorínoch. 

Popritom nás uvedie do života reportéra a kritickým pohľadom sa snaží nájsť odpovede na otázky, kedy a či vôbec je cestovanie za chudobou a jej fotografovanie týchto ľudí správne, či kedy na to vôbec máme právo. 


Ostatné fotografie, o ktorých sa v knižke píše, nájdete tu: http://grzegorzwelnicki.com/Eli-Eli (zdroj)

Toto je Ate Jo. Josephine. Na fotke s jej mamou, ktorú autor odfotil, keď jej nakoniec knižky splnil jej prianie a za posledné pesos ju zobral k moru.


Toto je tiež Ate Jo, celá pokrytá pľuzgiermi, odfotená mladým fotografom s bielou perlou v uchu, inšpirovaná slávnym obrazom Vermeera Dievča s perlou. ,,Niet v nej žiadnej krásy. A čo je to krása? –mohol by sa opýtať fotograf. Povedzme to teda inak: jej pľuzgiere neslúžia ničomu, iba smrti. A ako sa ukazuje- ešte aj fotografii". 

Ľudská bieda je fotogenická.


Jazyk je veľmi dôležitý, je to niečo, čím si tvoríme identitu ako národ, do ktorého patríme, je to prostriedok vzdelávania sa a porozumenia.



No nie je to typicky americké ešte povedať, že oni za to majú byť vlastne vďační?

Narazila som aj na takúto komentáro- recenziu a pokiaľ si prečítate len úryvky tu pod textom, nie je možné, aby človek nepochopil, koho autor obviňuje. Normálne niekedy keď čítam recenzie si myslím, že ten človek knihu nemal šancu prečítať. 



Tu autor priamo rozpráva o tom, že mnoho ľudí je tu tak nevzdelaných a sfanatizovaných cirkvou, že každoročne na ukrižovanie Krista nechajú sami seba pribiť na kríž a veria, že tak spasia svoju dušu aj rodinu. Už len kvôli tomuto opisu knižka stojí za to, pretože je poňatá veľmi originálne, a to polemizovaním nad tým, čo keby túto dnes už turistickú atrakciu premiestnili do nákupného centra. No nebolo by to pre zisk jednoduchšie?

,,A okolo deviatej hodiny Ježiš zvolal velikým hlasom: ,,Eli, Eli, lama zabatchani?!" To je: Môj Bože, Môj Bože, prečo si ma opustil?"

V istom bode knižka rozoberá aj otázku toho, že aj tí, ktorým sa niekto pokúsil pomôcť a vytrhnúť ich z takto biedneho života, o to nestáli a naďalej žili tak, ako žili. 

Ale môžeme im to vôbec vyčítať?

Stále platí, že nestačí človeku dať rybu, treba ho naučiť ju chytať, a ak aj týmto ľuďom niekto dal pár pesos aby sa zachránili, ako mali oni vedieť, že žiť sa dá aj inak?




Či je správne takto dokumentovať chudobu pre nás Európanov?

Podľa mňa je to zodpovedané samotnou knižkou. Odpoveďou sú informácie. 

Politici, advokáti,vedci, lekári, makléri, detektívi, novinári, blogeri, fotoreportéri, reportéri, veľká väčšina z nás žije z informácií. Prečo? Pretože po nich väčšina aj túžime a sme ochotní za ne zaplatiť. 

Informácie sú to najcennejšie čo máme, niečo, čo si na Filipínach dovoliť nemôžu. Ja si naopak môžem dovoliť kúpiť túto knihu a prezrieť fotky, či už na internete alebo inde a chybou je, ak práve tieto možnosti nevyužijeme, čo veľa Európanov neurobí. Ale tu už sa pýtame na inú otázku a tou je prečo sú nevzdelaní tí, ktorí si to dovoliť môžu, kto túto nevzdelanosť chce a neskôr využije.


Prečo by ste si ju mali prečítať? 
Prečo si myslím, že sa vám bude páčiť?

Najväčším dôvodom je forma, ako u mňa takmer vždy. Je to najlepšia reportážna kniha, akú som čítala, pretože je napísaná beletristicky, pútavo, príbehovo, možno povedať umelecky.

Sú to slová, ktoré vás donútia zamyslieť sa nad mnohými otázkami bez toho, aby vám odpovede podsúvala. Neexistujú jednoduché odpovede a nič nie je čierno biele.

Naozaj vám ju odporúčam.

Moje hodnotenie

Nebudem sa pýtať, či vydavateľstvo Absynt poznáte, ale aký k jeho knižkám máte vzťah? Čítali ste ešte iné dobré, ktoré by ste mi odporučili? Bola by som veľmi vďačná, keďže ja a ich knižky sme ešte len na začiatku... :) 

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt wojciech tochmanTochman má do slovenčiny preložený ešte jeden jeho román, Ako by si kameň jedla, ktorý je o osudoch ľudí v povojnovej Bosne. Viac o ňom rozpráva v úryvkoch rozhovoru tu: https://www.youtube.com/watch?v=bLApI9ZT-ZY, jeho rozprávanie aj písanie je veľmi citlivé a ľudské, naozaj mi je veľmi sympatický. Ďalší rozhovor s ním si môžete prečítať tu: https://mono.sk/wojciech-tochman-v-rwande-bola-srebrenica-na-kazdom-rohu-v-kazdej-dedine/

Najlepšie je, keď v rozhovore vysvetľuje, aký je rozdiel medzi novinárom- publicistom a reportérom. ,,Novinár- publicista si vyberá tému, o ktorej všetko vie a mudruje. Ja a moji kolegovia ako reportéri si vždy vyberieme témy, o ktorej nemôžeme uveriť, že sa stali. Napríklad jedna žena z Bosny, keď som ju stretol, bola to usmiata, úspešná právnička. Pritom vo vojne jej zabili manžela, syna aj dcéru a ona sama sa stala obeťou etnického hromadného znásilnenia. Pozeral som sa na ňu a myslel som si: ,,Boha, ako je možné, že sa nezbláznila? Ja by som sa zbláznil."

Vydalo vydavateľstvo Absynt v edícii Prekliati reporéti v roku 2017, z poľského originálu z roku 2013 preložil do slovenčiny Slavomír Bachura, fotografie Grzegorz Welnicki, počet strán 139.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ďakujem za tvoj názor ku knižke :).