streda 27. júna 2018

Paolo Giordano: Osamelosť prvočísel // Nádherný psychologický príbeh, ktorý je možno aj o tebe

Chcete zistiť, ako vyzerá súčasná talianska literatúra? 


Kniha La solitudine dei numeri primi od veľmi mladého spisovateľa Paola Giordana spadá presne do tejto kategórie. A chcete aj vedieť, prečo si myslím, že je taká krásna a stojí za prečítanie? 


Tento článok neprezrádza nijaké udalosti z deja knižky, ktorá ma očarila a opisujem v ňom vlastne dôvody prečo som si ju tak zamilovala a prečo si myslím, že si ju zamilujete aj vy. :)

Opäť chcem povedať, aby ste nečítali pred knižkou nijaké recenzie na ňu, ani na The Guardian, ktorý ma opäť sklamal. Teda takto, tie recenzie u nich sú fajn, ale naozaj až po prečítaní knihy a usporiadanie si myšlienok o nej. Už v prvých vetách recenzia prezrádza udalosti, ktoré sa síce stali na začiatku, ale verte mi, bez toho, aby vám ich prezradila kniha, nebude sa vám čítať rovnako. Prvé kapitoly knihy sú podľa mňa totiž hlavný dôvod, prečo ma tak chytila a oni boli takou hnacou silou, keďže v strede a na konci mala knižka trošku slabšie miesta. No tie prvé to kompenzujú natoľko, že je to jedna z najkrajších a najlepších psychologických knižiek, aké som čítala.

Tento román má melancholickú náladu, prevláda v ňom akási osamelosť, ktorá ma napadá pri slove Francúzsko, no je v ňom ešte niečo iné, niečo teplé. A to presne pre mňa zosobňuje Taliansko. Možno je to hlúpe, ale ja si pri slovách krajín vždy predstavujem vlastnosti a tento román ich veľmi odzrkadľuje. 

Koniec koncov, napísal ho Talian. Paolo Giordano, ktorého najväčšou zvláštnosťou je, že literatúra je len jeho hobby a v skutočnosti má PhD. z fyziky. Je to asi najznámejší autor súčasnej talianskej prózy a vyhral the Premio Strega, čo je najprestížnejšie literárne ocenenie v Taliansku. Toto jeho matematické a fyzikálne zameranie sa veľmi odráža aj v jeho diele, čo uvidíte, keď si ho prečítate. 

Vlastne mi veľmi pripomenul nášho slovenského, dnes už nežijúceho spisovateľa Gejzu Vámoša, ktorý napísal Editino očko a ďalšie poviedky a pritom bol lekárom, a tiež sa to pokladá za najvýznamnejšie slovenské dielo medzivojnovej avantgardy.


,,Chcelo sa mu povedať, že sa rád učí, lebo to môže robiť sám, lebo všetko, čo študuje, je už mŕtve, studené a dávno prežuté. Chcel povedať, že všetky strany učebníc majú rovnakú teplotu, že ti dajú čas vybrať si, že neublížia a ani ty nemôžeš ublížiť im. No mlčal."


Je to román najmä o osamelosti. Názov je metafora, prvočísla sú totiž také čísla, ktoré sa dajú deliť len jednotkou a samými sebou. No existujú tzv. prvočíselné dvojčatá, napríklad 11 a 13, alebo 17 a 19, ktoré stoja takmer pri sebe a oddeľuje ich len jedno číslo. Týchto čísel je viac, ale čím ideme do vyšších hodnôt, tým ťažšie ich vieme nájsť. Takto presne charakterizuje autor naše dve hlavné postavy: Mattia a Alice. Obaja sú ako osamelé prvočísla, nikdy sa nebudú k nikomu cítiť blízko a k sebe navzájom by aj takmer mohli, ale...To slovo takmer. Vždy je tu totiž to jedno číslo medzi nimi.

,,Teraz to už vedel. Rozhodnutia sa robia počas niekoľkých sekúnd a potom sa za ne pyká celý zvyšok života."


Pokiaľ ide o jazyk, uznávam, že je vidno, že Paolo ho neštudoval a nie je z tohto hľadiska veľmi výnimočné. Vie písať veľmi pekne, no niekedy príliš opisne a občas som sa pristihla pri tom, že niektorých opisov by mohlo byť aj menej, alebo by mohli byť napísané inak. Ale nakoniec príbehu dodávajú tú akúsi reálnu a melancholickú náladu, robí to z knižky omnoho viac psychologické dielo.

,,Teraz už závisela od toho mesta, prilipla k nemu, ako sa zvykne prilipnúť k niečomu, čo ubližuje."


Postavy sú v živote stratené, tak ako sa asi každý občas cíti, no niekto sa s tým vie vysporiadať viac a niekto menej. Toto je príbeh tých, ktorí sa s tým vysporiadať nevedia a je to geniálny pohľad do ich myslí. Určite vám pomôže viac pochopiť ľudí okolo seba, a možno aj seba. 


Počas čítania sa totiž neustále budete báť a vracať sa k myšlienke, či to nie je aj a práve o vás.


Vydalo vydavateľstvo Slovart z talianskeho originálu La solitudine dei numeri primi v roku 2008, preložila Mária Štefánková, počet strán 261.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ďakujem za tvoj názor ku knižke :).